Hincmar z Reims, (narodený cca 806, severné Francúzsko? - zem. Dek. 21, 882, Épernay, blízko Reims), arcibiskup, právnik kánonov a teológ, najvplyvnejší politický poradca a cirkevný predstaviteľ karolínskej éry (9. storočie).
V roku 834 bol Hincmar vzdelaný v opátstve v Saint-Denis v Paríži. V roku 834 bol menovaný za kráľovského poradcu kráľa Ľudovíta I. zbožného. Keď ho v tejto kancelárii pokračoval francúzsky kráľ Karol Bald z Francúzska (840), Hincmar utrpel nepriateľstvo cisára Lothara I., Charlesov súper. V roku 845, ktorý bol zvolený remešským arcibiskupom, Hincmar začal rozsiahlu reorganizáciu svojej diecézy, ale Lothar ho obviňoval z toho, že zrušil kňazské vysviacky svojho predchodcu. Synoda Soissonovcov (853) sa rozhodla v Hincmarovu prospech a v roku 855 dostal súhlas pápeža Benedikta III. Spor s cisárskou rodinou sa nabral v roku 860, keď Hincmar odpovedal na pokus Lothara II. Z Lorraine o odmietnutie manželky, napísal De divortio Lotharii et Teutbergae („Za rozvod Lothar a Teutberga“), najúplnejšie ospravedlnenie tej doby za kresťanskú opozíciu proti rozvodu.
V roku 863 zosadil Rothada, biskupa zo Soissons, za to, že popieral jeho autoritu, ale pápež Nicholas I. Veľký ho zvrátil. Zaručil však odsúdenie svojho synovca, biskupa Hincmara z Laonu, v podobnom spore. Pokiaľ ide o celú jeho cirkevnú jurisdikciu, napísal známy kapitol Opusculum LV capitulorum („Stručný trakt 55 kapitol“). Po smrti Lothara (869) zabezpečil sukcesiu pápeža Adriana II. V roku 876 sa opäť postavil proti pápežovi, ktorého menovanie pápežským legátom pre Nemecko a Gálie považoval za zásah do jeho administratívnych práv. Zomrel pri úteku z Normana.
Hincmarova sláva vyplýva aj z jeho teologického kontroverzie s Gottschalkom, mníchom z Orbaisa, na doktríne predurčenia. Hincmar in Ad reclusos et simpleices („K Cloistered and Simple“) potvrdil tradičné rozlíšenie medzi božským poznaním a predurčením a tvrdil, že Boh vopred nezakrmuje hriešnika. Kvôli všeobecnej kritike, že takáto doktrína nebola biblická, napísal Hincmar De predestinatione Dei et libero arbitrio („O Božej predurčení a slobodnej vôli“), v ktorom tvrdil, že Boh nemôže predurčiť bezbožných, aby bol peklo, aby nebol považovaný za autora sin. Po zdĺhavých radách v Quiercy (853) a Tuzey (860) dosiahli obe strany zmierenie. Druhý teologický spor s Gottschalkom sa týkal Hincmarovho podozrenia, že určité liturgické výrazy o Božej Trojici (jeden Boh z troch osôb) by sa dali interpretovať tak, že znamenajú množenie božstiev. Obhajoval svoje obmedzenia v pojednávaní De una et non trina deitate (c. 865; „Jeden a nie trojnásobné Božstvo“). Je tiež ocenený za to, že bol jedným z prvých, ktorý pochyboval o pravosti falošných dekretov, zbierke falošných dokumentov z 8. alebo 9. storočia, ktoré podporujú pápežskú nadvládu.
Hincmarove spisy sú obsiahnuté v sérii Patrologia Latina, J.-P. Migne (ed.), Zv. 125 - 126 (1852). Kritické vydanie jeho listov je uvedené v Monumenta Germaniae Historica, Epistolae VIII (1935).
