Extrateritorialita, tiež nazývaná exteritorialita alebo diplomatická imunita, podľa medzinárodného práva, imunita, ktorú požívajú zahraničné štáty alebo medzinárodné organizácie a ich oficiálni zástupcovia z jurisdikcie krajiny, v ktorej sa nachádzajú. Extrateritorialita sa vzťahuje na zahraničné štáty alebo medzinárodné organizácie ako subjekty a na ich hlavy, legácie, priechodné jednotky, vojnové lode, priestory misií a ďalšie aktíva. Oslobodzuje ich od miestneho súdneho procesu, zásahov polície a iných obmedzovacích opatrení na území cudzieho panovníka. Tento pojem vychádza z fikcie, že takéto osoby alebo veci sa považujú za osoby, ktoré sa nenachádzajú na území panovníka, kde sa skutočne nachádzajú. Táto doktrína vznikla francúzskym právnikom Pierrom Ayrautom (1536–1601) a získala širokú menu vďaka prijatiu klasických spisovateľov o práve národov, ako je Hugo Grotius (1583–1645) a Samuel von Pufendorf (1632–1694)., Slovo extrateritorialita alebo jeho cudzí ekvivalent sa používalo až do konca 18. storočia. Získal miesto v právnom slovníku tým, že využil, ak nie stvoril, Georg Friedrich von Martens (1756 - 1821), ktorého pojednávanie o práve národov, uverejnené v roku 1788, získalo medzinárodnú povesť a bolo okamžite preložené do niekoľkých jazykov, vrátane angličtiny.
Skutočný rozsah imunity obsiahnutý v doktríne extrateritoriality závisí podľa okolností od zásad obyčajového medzinárodného práva uplatňovaného v konkrétnej krajine, od konkrétneho štatutárneho alebo výkonného predpisu alebo od medzinárodných dohôd. Toto právo sa rozšírilo na obchodné lode v zahraničných vodách.
Jedným z klasických prípadov, ktoré viedli k vzniku doktríny extrateritoriality, bol prípad zahraničného panovníka, ktorý navštevoval priateľskú krajinu. Zistilo sa, že nad panovníkom nemožno vykonávať žiadnu miestnu jurisdikciu, či už trestnú alebo občiansku. Vláda sa neskôr rozšírila aj na hlavy štátov.
Extrateritorialita veľvyslancov a ďalších diplomatických predstaviteľov je tiež dlhodobá. Keď napríklad za vlády kráľovnej Anny z Veľkej Británie bol ruský veľvyslanec zatknutý za dlh, došlo k medzinárodnému incidentu a bol schválený slávny zákon o zachovaní výsad veľvyslancov (1708). USA prijali v roku 1790 v podstate rovnaký štatút. Konferencia OSN o diplomatických stykoch a imunitách, ktorá sa konala vo Viedni v roku 1961, vyústila do podpísania Dohovoru o diplomatických stykoch.
Zdá sa, že existuje všeobecná zhoda v tom, že diplomatický zástupca je počas funkčného obdobia úplne oslobodený od trestnoprávnej aj občianskoprávnej jurisdikcie v štáte, v ktorom je akreditovaný. Podľa Viedenského dohovoru sa táto imunita vzťahuje na rodinu diplomatického zástupcu aj na jeho zamestnancov. Poslanie a obytné priestory diplomatických agentov nie sú imunné iba voči procesu veriteľov, ale aj proti vstupu polície a iných orgánov činných v trestnom konaní. Je sporné, či a za akých podmienok môžu byť použité na udelenie azylu cudzincom. Medziamerický dohovor (1954) sankcionuje diplomatický azyl pre politických páchateľov a utečencov.
Zahraniční konzulárni úradníci nepodliehajú výnimkám z miestnej správy spravodlivosti v rovnakom rozsahu ako štáby zahraničných diplomatických misií a zákon, ktorým sa spravujú konzulárne imunity, nie je len otázkou dohodnutých obvyklých medzinárodných pravidiel ako dvojstranných alebo mnohostranných zmlúv.
Organizácia Spojených národov ako právnická osoba, jej úradníci a členovia delegácií členských štátov pri OSN požívajú rozsiahlu procesnú, daňovú a inú imunitu z jurisdikcie krajín, v ktorých sú prítomní. Vo veľkej väčšine členských štátov je záležitosť upravená Dohovorom o výsadách a imunitách Organizácie Spojených národov, ktorý prijalo Valné zhromaždenie v roku 1946. V Spojených štátoch a Švajčiarsku sa však uplatňujú osobitné a osobitné opatrenia, pretože Spojené štáty zahŕňajú ústredie OSN a Švajčiarsko má kancelárie OSN v Ženeve. V Spojených štátoch majú oprávnení rezidentskí predstavitelia členských štátov, ako aj títo rezidentskí členovia ich štábu, na ktorých sa dohodli, v rámci krajiny nárok na obvyklé diplomatické imunity. Preto napríklad oni alebo ich manželia nemusia byť na súdoch USA obvinení z porušenia pravidiel premávky. Úradníci a zamestnanci Organizácie Spojených národov, ak sú o tom informovaní a akceptovaní ministerstvom zahraničných vecí, majú rovnako nárok na určité privilégiá a výnimky, ale iba na činy, ktoré vykonávajú v rámci svojej úradnej moci. Pozri tiež konzul.
