Strategické velenie vzdušných síl USA

Strategické vzdušné velenie (SAC), americké vojenské velenie, ktoré slúžilo ako bombardovacie rameno amerických vzdušných síl a ako hlavná súčasť jadrového odstrašujúceho prostriedku proti Sovietskemu zväzu v rokoch 1946 až 1992. Sídlo bolo najprv na Základni leteckých síl Andrews v Marylande a potom Po novembri 1948 bola na základni vzdušných síl Offutt v Omahe v Nebraske súčasť SAC súčasťou jednotného plánu velenia, ktorý bol poverený organizáciou, výcvikom, vybavením, správou a prípravou strategických vzdušných síl na boj.

SAC kontroloval väčšinu amerických jadrových zbraní, ako aj bombardéry a rakety schopné tieto zbrane dodať. Spolu s dohľadom nad schopnosťou strategického bombardovania SAC dohliadal aj na vývoj rakiet s dlhým a stredným doletom navrhovaním a udržiavaním medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM) a balistických rakiet stredného doletu (IRBM).

SAC bol aktivovaný 21. marca 1946 spolu s taktickým vzdušným velením (stíhacie velenie obvinené z pozemných podporných misií mimo USA) a velením kontinentálnej vzdušnej obrany (CONAD) - veliacim stíhačom povereným domácou protivzdušnou obranou. Pozostávalo z kontinentálnych vzdušných síl, ktoré samy osebe tvorili zjednotené velenie zložené z prvých, druhých, tretích a štvrtých vzdušných síl, ktoré bránili kontinentálne Spojené štáty proti leteckému útoku počas druhej svetovej vojny.

Pod vedením prezidenta Dwighta D. Eisenhowera najvýraznejšie vzrástol SAC, čo sa týka veľkosti aj významu. Koncepcia národnej bezpečnosti „New Look“, vyvinutá v roku 1953, predpokladala, že americké sily sa budú odradzovať od jadrových zbraní a ako strategická výhoda budú mať vzdušnú energiu. To bolo v tom okamihu, keď letectvo začalo vyvíjať početné bombardéry na dodávku strategických jadrových zbraní, ako aj na vykonávanie prieskumu pri odhaľovaní sovietskej vojenskej moci a zámerov.

SAC tiež pokračoval v expanzii na konci 50-tych a začiatkom 60-tych rokov, v čase, keď vládni predstavitelia USA vnímali priepasť medzi americkými a sovietskymi bombardovacími schopnosťami. Takzvaná medzera v bombardovaní bola výsledkom chybnej americkej inteligencie, ktorá mylne uviedla, že technológia a výroba sovietskych bombardovacích lietadiel boli vyššie ako v USA. Toto vnímanie prinútilo Eisenhowera objednať okamžitú výrobu ďalších bombardérov. Ako sa neskôr ukázalo, bombardovacia priepasť v skutočnosti neexistovala.

SAC udržiaval niekoľko forwardových operačných základní vrátane zahraničných v krajinách ako Anglicko. Tieto základne boli dôležité pre jadrovú misiu - v prípade vypuknutia vojny so Sovietskym zväzom by boli útočníky založené na útočníkoch podstatne bližšie k Sovietskemu zväzu, a tým ľahšie zasiahli. Podobne sa plánovanie SAC čoraz viac zameriavalo na rozloženie aktív do niekoľkých rôznych oblastí, aby sa znížila ich zraniteľnosť a znížila možnosť, že by jeden štrajk deaktivoval SAC. Preto boli počas studenej vojny bombardéry SAC rozmiestnené na viac ako 50 domácich a zahraničných miestach.

S pádom Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa strach z jadrovej vojny a potreba veľkých jadrových odstrašovacích schopností skončili. V roku 1992 bol SAC vyradený a namiesto neho bol vytvorený Strategický veliteľstvo Spojených štátov (USSTRATCOM). USSTRATCOM prevzal mnohé z predchádzajúcich povinností SAC a absorboval americké vojenské vesmírne operácie.