Pantomimus, množné pantomimy, netypická tanečnica v rímskom divadle, ktorá predvádzala dramatické scény, pôsobila na všetky postavy v príbehu postupne iba pomocou masiek, pohybov tela a rytmických gest. Pantomimus, ktorého meno znamená „napodobňovač všetkého“, bol ústrednou postavou zábavy, ktorá sa stala módnou v Ríme za vlády Augusta (63 bce – 14 centov) a zostala populárna v celej histórii Rímskej ríše.
Rímsky pantomíma sa líšila od rovnako populárnej formy sestry, mima, dvoma spôsobmi: jeho témy boli zvyčajne pôvabnejšie, vyhýbali sa fraške a hrubému humoru, ktoré boli bežné v mime; a na rozdiel od mimového herca pantomimus nosil rôzne masky, ktoré identifikovali postavy, ale vylučovali hereckým výrazom tváre. Umenie pantomimu bolo teda predovšetkým držaním tela a gesta, v ktorom boli pohyby rúk obzvlášť výrazné a dôležité. (Podrobnejšie informácie o týchto dvoch formách sa nachádzajú v mime a pantomime.)
Pantomimus, oblečený ako tragický herec v plášti a dlhá tunika, zvyčajne vystupoval samostatne, sprevádzaný orchestrom pozostávajúcim z rôznych dychových a bicích nástrojov. Medzitým zbor spieval alebo recitoval rozprávkovú skladbu, ktorej libreto sa zvyčajne prispôsobovalo známej tragédii, hoci boli bežné aj historické alebo mytologické príbehy. Hudba aj librety pantomímov sa všeobecne považovali za umelecké hodnoty s malou hodnotou. Talent a zručnosť pantomimu boli nanajvýš dôležité a najväčší umelci sa tešili priazni bohatých patricijov a dokonca aj cisárov, napríklad Nera a Domitiana v 1. storočí. Prví kresťania odsúdili zmyselné, niekedy chvályhodné gestá tanečníkov a sv. Augustín sám odsúdil pantomímu ako morálne nebezpečnejšiu ako rímsky cirkus. Napriek tejto opozícii si pantomimi užívali obrovskú popularitu a úspech v celej Rímskej ríši a mnohí dokázali nazhromaždiť značné bohatstvo.
