Slnečná hmlovina, plynný oblak, z ktorého v tzv. hmlovej hypotéze pôvodu slnečnej sústavy, Slnka a planét vytvorených kondenzáciou. Švédsky filozof Emanuel Swedenborg v roku 1734 navrhol, aby sa planéty vytvorili z hmlovitej kôry, ktorá obklopovala Slnko a potom sa rozpadla. V roku 1755 nemecký filozof Immanuel Kant navrhol, že hmlovina s pomalou rotáciou, postupne vytiahnutá vlastnou gravitačnou silou a sploštená do rotačného disku, porodila Slnko a planéty. Podobný model, ale s planétami formovanými pred Slnkom, navrhol francúzsky astronóm a matematik Pierre-Simon Laplace v roku 1796. Počas konca 19. storočia kritizoval názory Kant-Laplace britský fyzik James Clerk Maxwell, ktorý ukázali, že keby sa všetka hmota obsiahnutá v známych planétoch kedysi rozdelila okolo Slnka vo forme disku, strihové sily diferenciálnej rotácie by zabránili kondenzácii jednotlivých planét. Ďalšou námietkou bolo, že Slnko má menšiu uhlovú hybnosť (v závislosti od celkovej hmotnosti, jeho rozloženia a rýchlosti rotácie), ako sa zdalo, že teória vyžaduje. Niekoľko desaťročí väčšina astronómov uprednostňovala takzvanú kolíznu teóriu, v ktorej boli planéty považované za formované v dôsledku blízkeho prístupu k Slnku inou hviezdou. Námietky proti kolíznej teórii, ktoré boli presvedčivejšie ako námietky proti hmlovej hypotéze, boli vznesené, najmä preto, že sa zmenila v 40. rokoch 20. storočia. Predpokladalo sa, že masy pôvodných planét (pozri protoplanet) sú väčšie ako v predchádzajúcej verzii teórie a zjavný nesúlad v momente hybnosti bol pripisovaný magnetickým silám spájajúcim Slnko a planéty. Hmlová hypotéza sa tak stala prevládajúcou teóriou pôvodu slnečnej sústavy.
slnečná sústava: Tvorba slnečnej hmloviny
Privilegovaná paradigma pôvodu slnečnej sústavy začína gravitačným zrútením časti medzihviezdneho oblaku plynu
