Pápežská neomylnosť rímsky katolicizmus

Pápežská neomylnosť, v rímskokatolíckej teológii, doktrína, že pápež, ktorý koná ako najvyšší učiteľ a za určitých podmienok, sa nemôže mýliť, keď vyučuje vo veciach viery alebo morálky. Ako súčasť širšieho pochopenia neomylnosti cirkvi je táto doktrína založená na presvedčení, že cirkvi boli zverené učebné misie Ježiša Krista a že vzhľadom na jej mandát od Krista zostane verná to učenie pomocou Ducha Svätého. Doktrína ako taká súvisí, ale odlíši sa od nej, s pojmom nedefektovateľnosť alebo s doktrínou, že milosť sľúbená cirkvi zabezpečuje jej vytrvalosť až do konca času.

Rímsky katolicizmus: Pius IX

bol „nedokonalý“ alebo dokonca „neomylný“. Ríšskokatolícki a protestantskí teológovia tiež požadovali pre Bibliu neomylnosť.

Termín neomylnosť sa zriedkavo spomína v rannom a stredovekom kostole. Kritici doktríny poukazovali na rôzne príležitosti v dejinách cirkvi, keď sa hovorí, že pápež učil kacírske doktríny, najpozoruhodnejším prípadom je prípad Honorius I. (625 - 638), ktorý odsúdila Tretia Konštantínopolská rada (680 - 681; šiesta ekumenická rada).

Definícia prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 70), ustanovená pri značnej kontroverzii, uvádza podmienky, za ktorých možno hovoriť, že pápež hovorí neomylne, alebo ex cathedra („zo svojho kresla“ ako najvyššieho učiteľa). Predpokladom je, že pápež má v úmysle požadovať neodvolateľný súhlas celej cirkvi v určitom aspekte viery alebo morálky. Napriek zriedkavosti použitia tohto tvrdenia a napriek dôrazu na autoritu biskupov v Druhej vatikánskej rade (1962 - 65), doktrína zostala hlavnou prekážkou ekumenického úsilia na začiatku 21. storočia a bola predmetom kontroverzná diskusia aj medzi rímskokatolíckymi teológmi.