Vládna regulácia odevov
Sumptuary zákony
Vlády sa už tisíce rokov snažia kontrolovať výdavky pomocou zákonov o rezerváciách. Prvý taký zákon podľa Rímskej republiky, Lex Oppia, bol prijatý v 215 bce; rozhodol, že ženy nemôžu nosiť na svojich osobách viac ako pol unca zlata a že ich tuniky by nemali byť v rôznych farbách. Väčšina rímskych právnych zákonov sa snažila kontrolovať výdavky na pohreby, bankety a festivaly; neexistovali žiadne ďalšie zákony týkajúce sa obliekania, kým cisár Tiberius nerozhodol, že žiadne hodvábne oblečenie by nemilo ľudí hanbiť. Takáto mäkká látka ako hodváb sa považovala za vhodnú iba pre ženy; Rímsky samec mal byť tvrdý a tvrdý charakter, ktorý nenosil východný dovoz. Do 303 rokov sa však v edícii Diokleciánovho zákona o maximálnych cenách uvádza sarcinátor, profesionálny krajčír, ktorý vyrábal iba hodvábne odevy, a zdá sa, že sa obchod aj napriek snahám Tiberiusa o jeho udržanie rozšíril.
Až v 13. storočí, keď boli vo Francúzsku a Anglicku zriadené národné vlády a v Taliansku sa vytvorili mestské štáty, sa zvyškové zákony objavovali v ostatných častiach Európy. V roku 1322 Florencia svojim občanom zakázala nosenie hodvábu a šarlatovej látky pred svojimi domami. V roku 1366 zakázala Perugia nosenie zamatu, hodvábu a saténu v rámci svojich hraníc. Vplyv takýchto právnych predpisov je možné vidieť v šatníku Francesca di Marco Datini, obchodníka spoločnosti Prato. Napriek tomu, že mal obchodné domy z Avignonu do Španielska, ako aj do Talianska a bol ekvivalentom moderného milionára, jeho najjemnejšie šaty v roku 1397 boli vyrobené z vlnenej látky, ktorej jediným náznakom luxusu bola podšívka z taffety. Zákon nepovoľoval obchodným triedam vlastniť odevy zo zamatovej, brokátovej, hodvábnej alebo inej bohatej textílie.
Zatiaľ čo na všetky ženy a všetkých mužov sa rímske luxusné právo uplatňovalo rovnako, v západnej Európe boli zákony diskriminačné a obmedzovali najbohatšie tkaniny, kožušiny a šperky na aristokraciu. V roku 1337 tak v Anglicku Edward III rozhodol, že nikto pod hodnosťou rytiera nemôže nosiť kožušinu. Ten istý zákon tiež nariadil, že v Anglicku sa môžu nosiť iba látky vyrobené v angličtine. Táto dvojitá úloha zabezpečenia triednych rozdielov a zákazu dovážaného tovaru bola v luxusnom práve bežná. V roku 1362 vydal Edward III. Ďalší dekrét, ktorého cieľom bolo zabrániť ľuďom obliekať sa nad ich stanicu. Obchodníci mohli nosiť rovnaké oblečenie ako esquire alebo rytier, ale iba ak boli päťkrát bohatší. Zemiaky a spodky nemohli nosiť hodváb, látky zo striebra, retiazky, šperky ani gombíky (ktoré boli potom vyrobené z drahých materiálov alebo drahokamov). Nemali nosiť krátke kabáty ani tuniky, ktoré nosili šľachtici. Starostlivci, orníci, pastieri, psy, kravy, kravy, svine, mliekarne a poľnohospodárski robotníci mali nosiť na žeravom dvore len červenohnedú handričku a neprikrývanú pokrývku. Farmársky ľud sa tak obmedzoval na tón prírodnej vlny a hrdzavosť a tieto farby pokračovali aj v 20. storočí. Iba pánovia môžu nosiť handru zo zlata a sobolej kože. Ekvádori a páni nemali dovolené zamatové, saténové, hermelínske alebo saténové damašky, pokiaľ neboli seržantmi kráľovskej domácnosti. Ženy nemohli nosiť zlaté ani strieborné pásy ani cudzie hodvábne pokrývky hlavy.
Podobné zákony, ktoré výslovne ustanovujú látky, štýly a farby, ktoré majú nosiť muži a ženy s osobitným sociálnym alebo ekonomickým postavením, boli vydané aj v Španielsku a vo Francúzsku. Okrem toho sa vo Francúzsku a Anglicku často tvrdilo, že takéto zákony boli vydané z morálnych alebo náboženských dôvodov. Napríklad v roku 1583 Henrich III. Z Francúzska nariadil, aby sa nosenie drahých kameňov a perál na odevoch obmedzovalo na kniežatá, aby sa napravili a reformovali odevy, ktoré boli rozpustené a zbytočné. Najbohatšími povolenými textíliami boli zamatové, saténové, damaškové a taftové vlákna, všetko obohatené o hodvábnu podšívku. Vyšívané pruhy zo zlata a striebra boli zakázané. Henry III zdôraznil, že Boh sa hneval, pretože nedokázal rozoznať kvalitu človeka z jeho oblečenia. Podobná výhovorka bola daná v Anglicku v roku 1463, keď Edward IV vydal zákon o prepadnutiach z dôvodu, že Boh bol nadšený nadmerným a neprimeraným odevom.
V 17. storočí sa zvyčajné zákony o obmedzovaní zahraničných dovozov čoraz častejšie používali na obmedzenie zahraničného dovozu a začali mať menej spoločného so štatútom ako s obchodnými vojnami. Napríklad Francúzsko sa pokúšalo založiť vlastný hodvábny priemysel, a preto zakázalo talianske hodváb a anglickú látku. Taliansko a Španielsko však až do roku 1800 pokračovali v vydávaní triednych obmedzení pre šaty.
