Kolektivizmus, ktorýkoľvek z niekoľkých typov spoločenských organizácií, v ktorých je jednotlivec považovaný za podriadeného spoločenskej kolektivite, ako je štát, národ, rasa alebo sociálna trieda. Kolektivizmus môže byť v rozpore s individualizmom (qv), v ktorom sa zdôrazňujú práva a záujmy jednotlivca.
Najskoršie moderné, vplyvné vyjadrenie kolektivistických myšlienok na Západe je v diele Jean-Jacques Rousseau Du contrat social z roku 1762 (pozri sociálnu zmluvu), v ktorom sa tvrdí, že jednotlivec nachádza svoje skutočné bytie a slobodu iba podriadením sa „ všeobecná vôľa “komunity. Na začiatku 19. storočia nemecký filozof GWF Hegel tvrdil, že jednotlivec si uvedomuje svoje skutočné bytie a slobodu iba v nekvalifikovanom podriadení sa zákonom a inštitúciám národného štátu, čo pre Hegela bolo najvyšším stelesnením sociálnej morálky. Karl Marx neskôr poskytol najvýstižnejšie vyhlásenie o kolektivistickom pohľade na primát sociálnej interakcie v predslove k jeho Príspevku ku kritike politickej ekonómie: „Nie je to vedomie mužov,“ napísal, „ktorý určuje ich bytie, ale ich spoločenská bytosť, ktorá určuje ich vedomie. “
Kolektivizmus našiel v 20. storočí rôzny stupeň vyjadrenia v hnutiach ako socializmus, komunizmus a fašizmus. Najmenej kolektivistická z nich je sociálna demokracia, ktorá sa snaží znížiť nerovnosti neobmedzeného kapitalizmu prostredníctvom vládnej regulácie, prerozdeľovania príjmu a rôzneho stupňa plánovania a verejného vlastníctva. V komunistických systémoch je kolektivizmus prenášaný do najvzdialenejšieho extrému, s minimom súkromného vlastníctva a maximom plánovanej ekonomiky.
