Rok 2009 bol kľúčovým rokom v histórii Pakistanu. Násilné udalosti otriasali pakistanskou spoločnosťou v jej koreňoch a vyskytovali sa stále častejšie v stále početnejších prostrediach. V dôsledku vnútorných aj zahraničných okolností sa krajina vlastniaca jadrové zbrane ocitla v ťažkostiach vyrovnať sa so silami, ktoré stanovila, ako aj so silami uloženými z diaľky. Pokračujúci boj proti islamským militantom - najmä proti extrémistom al-Káidy, Talibanu a Pandžábí - eskaloval, najmä pozdĺž hranice s Afganistanom a susednými regiónmi, v ktorých sa nachádzali pevnosti Talibanu: severozápadná pohraničná provincia (NWFP) a federálne spravovaný kmeňový kmeň. Oblasti (FATA). (Pozri mapu.) Zainteresovaný pozorovateľ by preto potreboval historickú perspektívu, aby pochopil dlhé a doteraz neúspešné pokusy Pakistanu dosiahnuť modicum stability.
Na začiatku 21. storočia Pakistan nikdy nepoznal skutočnú bezpečnosť, o ktorej si mnohí mysleli, že môže zodpovedať za svoje dlhoročné pokusy s vojenskými diktatúrami a následný zásah do politického procesu. Pakistan, podobne ako India, bol založený ako prevažne moslimský, ale údajne sekulárny štát v dôsledku ústupu Spojeného kráľovstva z impéria, ako dôsledok vynikajúcej juhoázijskej osobnosti. Mohammed Ali Jinnah zdieľal stredobod pozornosti s Mohandasom K. Gándhimom v dňoch, ktoré viedli k rozdeleniu Britskej Indie v auguste 1947, ale na rozdiel od Mahatmy, ktorý sa rozhodol nezúčastniť sa politického procesu po udelení britskej výnimky, Jinnah prevzal úlohu pakistanskej prvá hlava štátu, a to bolo okolo neho, že vláda nadobudla formu. Vražda Gándhího čoskoro po prevode moci preto nemala dopad na vládu Indie, pretože Jinnahova smrť sotva rok po nezávislosti Pakistanu. Jinnah zanechala vákuum, ktoré sa nedalo naplniť. Navyše jeho vízia progresívneho štátu sa nedala inštitucionalizovať a krajina sa posunula od svojho zamýšľaného cieľa k množstvu svojvoľných manévrov, ktoré nakoniec otvorili cestu pakistanskej armáde k ovládnutiu politickej scény.
Od okamihu nezávislosti sa Pakistan ocitol zablokovaný v násilnej súťaži s Indiou. Ihneď po prenose moci India a Pakistan išli do vojny nad severným územím Kašmíru a ich konflikt nastolil v nasledujúcich desaťročiach scénu pre trpký vzťah. Obe krajiny viedli vojnu znovu v roku 1965 a najvýznamnejšie v roku 1971. Aj keď sa tento boj odohrával zväčša v pakistanskej provincii Bengálsko, nedalo sa zabrániť tomu, aby sa rozlieval do Kašmíru. Strata východného Bengálska (východný Pakistan (teraz Bangladéš)) v dôsledku zásahu Dillí do občianskej vojny v Pakistane ukončila pôvodný Pakistan. Pakistanská armáda, ponížená úspechom indických zbraní, upustila od substitučnej stratégie, ktorá zdôrazňovala vyhýbanie sa priamemu konfliktu s jej väčším a silnejším susedom, no napriek tomu sa zameriavala na udržanie boja o Kašmír tajnými prostriedkami. Úloha pakistanskej armády pri zvyšovaní, vybavovaní a rozmiestnení džihádistov pre operácie v Kašmíre ukončila svetské predvojenské svetské ciele. Okrem toho islamistické organizácie, ktoré praktizujú temné verzie náboženského prejavu a ktoré sú na okraji pôvodného Pakistanu marginalizované, prevzali hlavnú rolu v armáde a po celej krajine.
Ďalším rozmerom pakistanskej bezpečnostnej dilemy boli väzby na Spojené štáty americké. Členstvo Pakistanu v Organizácii Zmluvy o juhovýchodnej Ázii (SEATO) v roku 1954 a Pakt v Bagdade v roku 1955 (následne v Ústrednej organizácii zmlúv [CENTO] v roku 1958) prinieslo krajine americkú vojenskú pomoc, pravdepodobne na obranu regiónu proti komunistickým silám, ale v skutočnosti vyvážiť hrozbu, ktorú predstavuje India. Okrem toho, hoci sa ukázalo, že Sovietsky zväz je zložitý, Pakistan nezistil žiadny rozpor pri nadviazaní vzťahov s komunistickou Čínou. Rovnako ako Pakistan prešiel po oboch stranách studenej vojny, aj jeho americký spojenec tiež zažil rozpory, najmä počas vojny s Indiou v roku 1965, keď USA odmietli podporu Pakistanu. Dôležitejšia bola však úloha Pakistanu ako frontového štátu, keď Sovietsky zväz v roku 1979 napadol susedný Afganistan, a Washington po istom zaváhaní posúdil Pakistan v jeho súťaži s Moskvou. Po rozhodnutí Washingtonu opustiť región po stiahnutí sovietskej armády v roku 1989 však Pakistanci nechali utvárať budúcnosť bez zásahov USA. Dôsledkom toho bolo odhodlanie pakistanskej armády nielen udržať boj o Kašmír, ale aj vytvoriť sféru vplyvu nad Afganistanom.
Islamabad, ktorý naďalej vnímal Nové Dillí ako svojho nepriateľa číslo jedna, sa snažil posilniť obranu Pakistanu rozvíjaním dôležitejších spôsobilostí pozdĺž hranice medzi Pakistanom a Afganistanom. Pakistanské vojenské manévre tak sabotovali akýkoľvek pokus multietnických a kmeňových Afgancov o prestavbu svojej krajiny po sovietskom ústupe. Trvalý chaos v Afganistane okrem toho umožnil Pakistanu zaviesť do regiónu tretiu silu, ešte virióznejšiu džihádistickú skupinu, ktorá sa stala známou ako Taliban.
Taliban, z ktorého väčšinu tvorili mladí afganskí utečenci, ktorí sa vzdelávali na madrasahoch (islamských náboženských školách) v pakistanskom pohraničnom regióne Pashtun, bol organizovaný a rozšírený pod vedením pakistanského riaditeľstva Inter Services Intelligence Directorate (ISI). S pomocou značných pakistanských zdrojov pre mužov a zbrane získal Taliban kontrolu nad väčšinou Afganistanu. Po tom, ako sa Taliban v roku 1996 zmocnil Kábulu, vyhlásil Afganistan za islamský emirát, ktorý sa riadi ultrakonzervatívnym islamským zákonom; Islamabad rýchlo uznal nový poriadok. Zdá sa, že Pakistan dosiahol svoj najbezprostrednejší cieľ v oblasti národnej bezpečnosti, a čo je najdôležitejšie, zdá sa, že získal kontrolu nad obyvateľmi Paštúnu s bydliskom na oboch stranách spoločnej hranice s Afganistanom. Pakistanská bezpečnosť sa však ukázala ako krátkodobá. Úspech strohých islamistov a vytvorenie cudného islamského štátu v Strednej Ázii upútali pozornosť moslimov z iných častí sveta, medzi nimi aj Usámu bin Ládina a jeho organizácie al-Káidy. Posledný menovaný, zameraný na to, aby donútil americký vplyv od islamských krajín, videl vo vzkriesenom Afganistane emirát základňu operácií, ktorá je ideálna pre lisovanie celosvetovej stratégie al-Káidy.
Teroristické útoky na Spojené štáty 11. septembra 2001 sa rýchlo našli v Afganistane, kde bin Ládin a emír Talibanu vstúpili do družstevného a intímneho združenia. Rozhodnutie Washingtonu zničiť kombináciu al-Káida / Taliban však nebolo možné realizovať bez logistickej podpory vojenskej vlády v Pakistane. Islamabadova stratégia - jej snaha o bezpečnosť - sa preto opäť skončila neúspechom, keď USA „propagovaná vojna proti terorizmu“ obklopila práve ten región, ktorý sa Pakistan snažil ovplyvniť.
V prvej dekáde 21. storočia sa Pakistan ocitol ponorený v nerozhodnom a nerozhodnom konflikte nielen na všetkých svojich hraniciach, ale aj po celej krajine. Pakistan dosiahol stav jadrových zbraní v roku 1998, ale zbrane hromadného ničenia majú pri viacrozmernom boji malú hodnotu. Strata východného Pakistanu v roku 1971 medzitým nezlepšila vzťahy medzi zostávajúcimi pakistanskými etnickými skupinami. Vnútorný konflikt zostal v Balochistane intenzívny a nevytrvalý, zatiaľ čo paštúni NWFP a priľahlé FATA tvorili väčšinu doteraz vzpurného Talibanu. Dominantná úloha, ktorú pandžábci zohrali v pakistanskom živote a vláde, bola aj naďalej zdrojom nepriateľstva v provincii Sind, ako aj medzi Mohajirskou komunitou v Karáčí. Opakované zlyhania hlbšej národnej integrácie, spojené s neefektívnou a skorumpovanou vládou a opakované vojenské puče, nechali pozornú verejnosť rozčarovanú a prinútili obrovskú semiliterátnu a nedostatočne vzdelanú populáciu, aby hľadala spásu v duchovnej skúsenosti, ktorú oponenti opierali o čokoľvek, čo pripomína kozmopolitnú kultúru.
Pakistanská ekonomika - rovnako ako jej politické a sociálne inštitúcie - bola v troskách. Nedokázalo sa vyrovnať s mnohými domácimi potrebami. Pakistan sa stal čoraz viac závislým od vonkajšej pomoci, najmä zo Spojených štátov, ale zahraničná pomoc len zriedka rieši dilemu. Americká pomoc sa navyše prelína s podporou Islamabadu pre „vojnu proti terorizmu“. Mnoho ľudí sa obávalo, že závislosť USA znížila zvrchovanosť Pakistanu, v pakistansko-amerických vzťahoch sa objavili nové napätia. Nemenej významné, v dôsledku teroristického útoku koncom roka 2008 na Bombaj (Bombaj), ktorý bol vyvezený z Pakistanu, sa javisko javilo ako pripravené na ďalší smrteľnejší konflikt s Indiou. Jadrové zastrašovanie, nehovoriac o vzájomne zabezpečenej deštrukcii, malo v južnej Ázii obmedzenú hodnotu. Okrem toho spor o Kašmír zostal nevyriešiteľný ako v prvých rokoch po nezávislosti a vláda v Kábule sa rozhodne postavila proti zasahovaniu Islamabadu do afganských záležitostí. Zdá sa, že Kabul videl Nové Dillí ako dôležitého spojenca pri marení pakistanských vojenských ambícií.
Priame alebo nepriame spojenie pakistanskej armády s teroristickými organizáciami nakoniec odhalilo jej dlhodobú agendu. Táto agenda zameraná na vnímané nepriateľské sily v Indii a Afganistane posilnila potrebu zachovať, ak nie posilňovať vzťahy s islamskými extrémistami, o ktorých sa predpokladá, že zostanú vplyvné dlho potom, ako sa americké sily stiahnu z regiónu. Strážcovia pakistanskej bezpečnosti, uväznení v prevažnej miere z vlastnej výroby, naďalej považovali Indiu za svojho smrteľného nepriateľa, a tak sa zdali odhodlaní udržiavať prehlbujúcu sa neistotu svojej krajiny.
Lawrence Ziring je emeritný profesor Arnold E. Schneider, politológ na Univerzite v západnom Michigane.
