Kadrmas v. Dickinson Public School law case

Kadrmas v. Dickinsonské verejné školy, prípad, v ktorom najvyšší súd USA 24. júna 1988 rozhodol, že štatút Severnej Dakoty, ktorý umožňuje niektorým okresom verejnej školy účtovať poplatok za autobusovú dopravu, neporušuje doložku o rovnakej ochrane podľa štrnásteho dodatku.

V roku 1979 Severná Dakota prijala štatút, ktorý povolil určitým školským obvodom účtovať poplatky za autobusovú dopravu. Dickinsonské verejné školy boli takým okresom a zaviedli poplatok za dopravu vo výške 97 dolárov za školský rok pre jedno dieťa a 150 dolárov za dve deti. Rada účtovala poplatok, aby uhradila náklady na dopravu pre študentov, ktorí žili v riedko osídlených oblastiach. V roku 1985 Paula Kadrmas odmietla podpísať prepravnú zmluvu rady a namiesto toho sa rozhodla prepraviť svoju dcéru Saritu do a zo školy sama. Po tom, ako si uvedomila, že vedenie jej dcéry bolo nákladovo neprimerané, namietala proti platbe poplatku na štátnych súdoch, pričom tvrdila, že poplatok porušuje doložku o rovnakej ochrane.

Po zamietnutí žaloby štátnym súdom bol podaný odvolanie na Najvyšší súd Severnej Dakoty, ktorý odmietol argumenty matky, že dopravná politika porušuje požiadavku ústavy štátu poskytovať študentom bezplatné školenie. Súd tiež rozhodol, že táto politika prešla ústavným zhromaždením podľa klauzuly o rovnakej ochrane podľa štrnásteho dodatku, pretože hoci nie všetky školské systémy sa rozhodli prijať politiku spoplatňovania poplatkov za prepravu detí do školy, konanie rady nebolo diskriminačné.

30. marca 1988 bola vec predložená na Najvyšší súd USA. Konštatovala, že školská preprava nie je vyžadovaná ústavou a že rozhodnutie školskej rady poskytnúť takúto službu neznamená, že by potom mala byť bezplatná. Podľa názoru súdu bol prepravný poplatok prostriedkom, ktorý pomohol vládnemu zámeru prideliť obmedzené zdroje, takže štatút, ktorý umožnil správnej rade účtovať poplatok, neporušuje doložku o rovnakej ochrane tým, že neprípustne diskriminuje na základe bohatstva. Okrem toho súd uznal, že preprava sa líši od poplatkov za také predmety, ako sú školné alebo inštruktážne materiály. Na tento účel súd dospel k záveru, že správna rada mala právomoc uplatniť svoju možnosť účtovania poplatku za autobus, pretože preprava neznamenala podstatu povinnosti štátu poskytnúť všetkým študentom bezplatné verejné školské vzdelávanie. Rozhodnutie najvyššieho súdu v Severnej Dakote sa preto potvrdilo.