Vydanie, v medzinárodnom práve, postup, ktorým jeden štát na žiadosť iného štátu spôsobuje návrat osoby na súdny proces za trestný čin, ktorý je trestný podľa právnych predpisov žiadajúceho štátu a ktorý je spáchaný mimo štátu útočišťa. Medzi osoby, ktoré možno vydať na extradíciu, patria osoby obvinené zo spáchania trestného činu, ktoré ešte neboli súdené, tie, ktoré boli súdené a odsúdené a ktoré unikli väzbe, a osoby odsúdené v neprítomnosti. V žiadosti sa líši vydávanie osôb od iných opatrení - napríklad vyhostenie, vyhostenie a vyhostenie - ktoré majú tiež za následok násilné premiestnenie nežiaducich osôb.
Podľa zásady teritoriality trestného práva štáty neuplatňujú svoje trestné právo na činy spáchané mimo ich hraníc, s výnimkou ochrany osobitných národných záujmov. V rámci pomoci pri potláčaní trestnej činnosti sú však štáty vo všeobecnosti ochotné spolupracovať pri postavení utečencov pred súd.
Vydávanie je v rámci krajín regulované vydávacími aktmi a medzi krajinami diplomatickými zmluvami (pozri zmluvu). Prvý akt o vydaní bol prijatý v roku 1833 v Belgicku, ktoré tiež prijalo prvý zákon o práve na azyl. Vydávacie akty určujú trestné činy, ktoré sa môžu vydávať, objasňujú postupy a záruky vydávania a určujú vzťah medzi zákonom a medzinárodnými zmluvami. Vnútroštátne právne predpisy sa veľmi líšia, pokiaľ ide o vzťah medzi vydávacími aktmi a zmluvami. V Spojených štátoch môže byť vydanie vydané iba na základe zmluvy a iba v prípade, že Kongres nereguluje inak, čo je situácia, ktorá existuje aj v Británii, Belgicku a Holandsku. Nemecko a Švajčiarsko vydávajú bez formálneho dohovoru v prípadoch, keď si ich vlády a dožadujúci štát vymenili vyhlásenia o reciprocite. Aj keď existuje dlhodobý trend odmietania žiadostí o vydanie bez záväzného medzinárodného záväzku, štáty sa niekedy na základe komunálneho práva alebo ako akt dobrej vôle vzdajú utečencov. Krajiny, ktoré nemajú dohody o vydávaní s niektorými inými krajinami (alebo v súvislosti s určitými typmi trestných činov), sa však považujú za útočisko pre utečencov.
Niektoré zásady vydávania sú spoločné pre mnoho krajín. Napríklad mnoho štátov odmieta akúkoľvek povinnosť odovzdať svojich vlastných štátnych príslušníkov; ústavy Slovinska a Kolumbie do roku 1997 v skutočnosti zakazovali vydávanie svojich štátnych príslušníkov. V Argentíne, Británii a Spojených štátoch môžu byť vydávaní štátni príslušníci, iba ak to povoľuje riadiaca zmluva o vydávaní. Ďalším spoločným princípom je obojstranná trestnosť, ktorá stanovuje, že údajný zločin, pre ktorý sa žiada vydanie, musí byť trestný v náročných aj dožiadaných krajinách. V súlade so zásadou špecifickosti môže požadujúci štát stíhať vydaného iba za trestný čin, pre ktorý bolo vydanie vydané, a nesmie zadržaného zadržať do tretej krajiny za trestné činy spáchané pred počiatočným vydaním. Aj keď štáty uznali určité výnimky z tejto zásady - a niektoré pravidlá umožňujú extradítovi vzdať sa jej - je rozhodujúce pre výkon práva na azyl. Keby sa požadujúcemu štátu povolilo vyskúšať extradíovaného za akýkoľvek trestný čin, ktorý vyhovoval jeho účelom (napr. Za politický trestný čin), právo na azyl by utrpelo podľa vnútroštátneho aj medzinárodného práva.
Jednou z najkontroverznejších otázok týkajúcich sa vydávania je výnimka pre väčšinu politických trestných činov, štandardná doložka vo väčšine zákonov a zmlúv o vydávaní, ktorá poskytuje požiadanému štátu právo odmietnuť vydanie za politické trestné činy. Aj keď táto výnimka preukázateľne získala štatút všeobecnej právnej zásady, jej praktické uplatňovanie nie je ani zďaleka vyriešené. Vývoj medzinárodného práva a vývoj takmer univerzálneho konsenzu odsudzujúceho určité formy trestného konania obmedzili rozsah pôsobnosti zásady tak, že teraz vylučuje najnápadnejšie medzinárodné zločiny - napríklad genocídu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Okrem týchto a niekoľkých ďalších prípadov však existuje len veľmi malá zhoda v tom, čo predstavuje politický trestný čin, a štáty tak môžu pri uplatňovaní výnimky z politického trestného činu uplatniť značnú mieru voľnej úvahy.
